V juhozápadnej časti Východoslovenskej nížiny, na odlesnenej pahorkatine pod Zemplínskymi vrchmi, sa v nadmorskej výške 155 m nachádza obec Veľaty.

     Viaceré pramene uvádzajú osídlenie tejto lokality už v mladšej dobe kamennej (neolite). Systematický archeologický výskum v katastrálnom území Veľaty však doposiaľ nebol uskutočnený.

     Vo Varadínskom registri z roku 1220 možno nájsť prvú písomnú zmienku o obci Veľaty, ktorá sa tam uvádza pod názvom Villa Velchea. Pôvodný názov Velchea sa v priebehu historického vývoja menil na Velethe (1417), Welatin (1786), Veľaty a Velatin (1720). Súčasný názov obce sa používa nepretržite od roku 1927.

     V druhej polovici 16. storočia (1558) sa uvádza ako majiteľ obce Michal Perényi, ale o desaťročie neskôr (1568) už Imrich Leökös. V sčítacom súpise z roku 1598 patrila rozhodujúca časť majetkov v obci Mikulášovi Bornemiszovi.

     Tragické následky mal pre Veľaty vpád vojenského oddielu krymských Tatárov, ktorí v roku 1566 spustošili prevažnú časť obce. Obyvateľstvo utekalo pred Tatármi a mnohí sa už do spustošenej obce nevrátili.

     Na Veľaty doľahli následky morovej epidémie roku 1663, ktorá vykynožila takmer celú obec. Tá sa z tejto tragédie len ťažko spamätávala. Na prelome 17. a 18. stor., v dôsledku morovej epidémie a protihabsburských povstaní, boli Veľaty celkom vyľudnené. Zostali neobývané pravdepodobne do roku 1712, keď začalo ich doosídľovanie. Bezprostredne po tom, keď roku 1714 obec dostal do zálohy Márton Kosovich mala päť obývaných a sedem opustených domácností.

     Rozvoj obce v 18. stor. významne ovplyvnila slovenská a ruthénska kolonizácia, v dôsledku ktorej sa do opustených usadlostí stredného Zemplína sťahovalo obyvateľstvo severovýchodných častí Uhorska (Slovenska). Ruthénske obyvateľstvo bolo prevažne grécko-katolíckeho vierovyznania. Na rozvoj obce tomto čase poukazujú dostupné demografické údaje z roku 1787. Podľa nich tvorilo vtedajší Velatín už 54 domov a 418 obyvateľov.

     V polovici 18. stor. (1748) zobral obec do zálohy Ján Okolicsányi a neskôr sa stala majetkom rodiny Almássyovcov, ktorá mala honosné sídlo v Hraňskom kaštieli. Od Almássyovcov kúpil majetky vo Veľatoch gróf Csáky, ktorý dal postaviť dnes už neexistujúci objekt kaštieľa.

     Obec, ktorá sa nachádzala pri hlavnej cestnej komunikácii prechádzajúcej Zemplínskou župou, mala od roku 1794 dôležitú poštovú stanicu. Hlavným zamestnaním obyvateľstva boli poľnohospodárstvo a drevorubačstvo.

     Ani Veľaty neobišla roku 1831 cholerová epidémia, ktorá dala podnet k revolte poddaných počas Východoslovenského roľníckeho povstania na žipovsko-trebišovskom smere.

     Historické pramene uvádzajú, že majetky ktoré vo Veľatoch vlastnila rodina Csakyovcov prešli do držby rodiny Szapáryovcov a prostredníctvom Etely Szapáryovej na Andrássyovcov.

     Na prelome 19. a 20 stor. mal najväčší majetkový podiel v obci gróf Alexander Andrássy. Veľaty boli v tomto čase slovenskou obcou, v ktorej žilo v 120 domoch 788 obyvateľov, väčšinou grécko-katolíckeho vierovyznania. Spolu s veľkostatkom patril Andrássyovcom aj kaštieľ, ktorý dali architektonicky dotvoriť a zveľadiť. Kaštieľ však roku 1928 vyhorel a ďalej existoval iba v zrúcaninách. Rozsiahly park so starými a vzácnymi drevinami značne utrpel v priebehu druhej svetovej vojny a postupne schátral.

     Koncom 19. stor. existovali pri prameni slanej zásaditej jódovej vody miestne kúpele na liečenie katarov horných dýchacích ciest a vnútorných, najmä zažívacích chorôb a štítnej žľazy. Vodný zdroj tvorila hlboká studňa v grófskom parku so slanou zásaditou jódovou vodou. Kúpele schátrali najmä po tom, keď gróf Alexander Andrássy obmedzil vstup občanov do parku. Park bol totiž jeho vlastníctvom a niektoré pramene uvádzajú, že dal prevažnú časť kúpeľov zbúrať. Zostávajúca časť bola zničená v druhej svetovej vojne. Ľudia si však napriek zákazu grófa odnášali vodu domov a užívali ju pri rôznych neduhoch ako diétnu minerálku.

     Začiatkom 20. stor. bolo vo Veľatoch aj úverové družstvo. Zamestnanie obyvateľstva sa ani po vzniku ČSR nezmenilo. Veľaty zostali poľnohospodárskou obcou, časť obyvateľov nachádzala pracovné príležitosti na železnici.

     Po Viedenskej arbitráži boli Veľaty až do 14. marca 1939 obsadené ako pohraničná obec horthyovským Maďarskom. Občania sa v tomto čase obracali s petíciami na úrady a žiadali návrat obce späť do vznikajúcej Slovenskej republiky.

     Pri prechode frontu počas II. svetovej vojny mala obec značné materiálne škody, pretože sa nachádzala pri hlavnej cestnej komunikácii a na železničnej trati. Veľaty boli známe silnou občianskou i komunistickou zložkou antifašistického odboja, s ktorou spolupracovali aj niektorí príslušníci tamojšej finančnej stráže. Sedemdesiati občania aktívne bojovali v zahraničnej československej armáde, najmä v I. čs. armádnom zbore. Domov sa vrátili všetci, niektorí s trvalými následkami po zraneniach.

:: :: ::    ::